Výročie úmrtia doc. PhDr. Jaromíra Šimoneka, CSc.
*8. júla 1930 v Šuranoch – †18. februára 2015 v Nitre
Jaromír Šimonek maturoval na Gymnáziu v Topoľčanoch v roku 1949. V tom istom roku začal štúdium na Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (od r. 1954 Univerzita Komenského) odbor telesná výchova – filozofia. Po skončení štúdia pôsobil ako učiteľ na Jedenásťročnej strednej škole v Nových Zámkoch a neskôr nastúpil na Katedru telesnej výchovy (oddelenie ľahkej atletiky) Vyššej pedagogickej školy v Bratislave (asistent do roku 1956 a odborný asistent do roku 1960). Vyučoval nielen atletiku (skok do výšky, prekážkové behy, trojskok a viacboje), ale aj turistiku, lyžovanie a korčuľovanie. Bol nielen aktívnym atlétom (I. výkonnostná trieda), ktorý ako prvý skokan do výšky na Slovensku používal techniku horine, ale aj aktívnym hráčom ľadového hokeja. Profesionálne sa venoval aj prekladateľskej činnosti z ruského jazyka.
Po vzniku Inštitútu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave (1. septembra 1960) nastúpil na Katedru teórie a metodiky ľahkej atletiky. Na tejto katedre bez prerušenia pôsobil doc. Šimonek až do roku 2000. Venoval sa nielen problematike teórie a didaktiky atletiky a teórie športového tréningu, ale aj otázkam kondičnej a rekreačnej atletiky a špecializácii Šport a zdravie. Patril medzi zakladateľov špecializácie Kondičné trénerstvo. V roku 1990 ho členovia katedry zvolili za vedúceho Katedry atletiky, o rok neskôr bol zvolený Akademickým senátom FTVŠ UK do funkcie dekana fakulty (1991 – 1994). Inicioval návštevu Juana Antonia Samarancha (2001) na Univerzite Komenského, ktorému bol udelený čestný titul Doctor honoris causa.
Doc. Šimonek vyučoval a viedol študentov doktorandského štúdia, bol predsedom Akreditačnej komisie Ministerstva školstva Slovenskej republiky pre špecializované činnosti v oblasti telesnej kultúry a členom medzinárodnej komisie pre udeľovanie hodností DrSc.
V roku 1969 získal titul PhDr. a o dva roky neskôr obhájil kandidátsku dizertačnú práci na tému „Model výberu a proporcionality prostriedkov telesnej výchovy skokanov do výšky so zameraním na zvyšovanie úrovne odrazovej výbušnosti v športovom výkone“. V roku 1981 sa stal docentom.
V roku 1995 doc. Šimonek odišiel do dôchodku, ale s katedrou spolupracoval aj naďalej pri tvorbe publikácií (Rozvoj výbušnej sily dolných končatín v športe, Koordinačné cvičenia na rozvoj kinesteticko-diferenciačnej schopnosti v športovej príprave detí a mládeže s orientáciou na športové hry, Pohybové hry na rozvoj odrazovej výbušnosti a i.). V publikačnej činnosti doc. Šimoneka je viac ako 120 záznamov. Bol autorom alebo spoluautorom piatich monografií, dvoch vysokoškolských učebníc, podieľal sa na tvorbe Terminologického a výkladového slovníka, Encyklopédie atletiky a množstva vedeckých článkov v časopisoch a zborníkoch. Bol vedúci autorského kolektívu publikácií Atletika – skoky, Kondičná príprava v kolektívnych športových hrách, Modelovanie dlhodobej športovej prípravy, Základy kondičnej prípravy v športe.
Doc. Šimonek sa výrazne angažoval aj vo výučbe na Univerzite tretieho veku. V programe Pohyb a zdravie sa venoval problematike pohybovej aktivity ľudí seniorského veku.
Výrazný bol jeho prínos aj v oblasti rozvoja koordinačných schopností (faktorová štruktúra, rozvoj, metodické materiály, zásobník pohybových prostriedkov).
V mimofakultnej práci pôsobil vo Vedecko-metodickej rade Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV) v Prahe a bol tiež členom takejto rady na Slovenskom ústrednom výbore ČSZTV. V rokoch 1968 – 1976 bol šéfmetodikom Československého atletického zväzu a metodicky usmerňoval olympijskú prípravu atlétov. Po vzniku Strediska vrcholového športu MŠ SSR a SVŠ-mládeže bol členom kolektívu prof. Choutku, ktorý pre trénerov vrcholového športu zabezpečoval doškoľovacie semináre z oblasti športového tréningu.
Ako tréner pôsobil hlavne v atletike. Začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia bol trénerom vo VŠ Slávia Bratislava. V 80. rokoch sa pravidelne zúčastňoval na sústredeniach atletickej reprezentácie Československa. Bol trénerom Romana Moravca, ktorý ako prvý skokan v Československu prekonal výšku 220 cm (1971) a skokanky do výšky Márie Mračnovej (6. miesto na OH 1968, 4. miesto na OH 1972). Okrem nich vychoval, resp. ďalej rozvíjal množstvo ďalších skokanov do výšky (Rožánek, Lengyel, Brenkusová, Roško, Jobbová, Pogány, Holček, Šimáčková-Doležajová, Rozim, Presbruchý, Kalafus, Ďurkáč, Horák a i.). V spomienkach doc. Šimonek uviedol, že za viac ako 55 rokov trénerskej práce 14 jeho zverencov prekonalo výšku 210 cm a osem žien prekonalo výšku 180 cm. Ako tréner sa zúčastnil na troch OH (1968 v Mexiku, 1972 v Mníchove a 1976 v Montreale).
Pracoval aj ako kondičný tréner. Spolupracoval s hádzanárskymi trénermi – s Jánom Kecskemétym pri reprezentácii žien Československa a v oddiele ZMDŽ Bratislava s Vierou Zaťkovou.
Dlhú dobu bol členom Redakčnej rady časopisu Tréner. Bol zakladajúcim členom a dlhoročným šéfredaktorom časopisu Telesná výchova & šport, ktorý vydáva Slovenská vedecká spoločnosť pre telesnú výchovu a šport.
Doc. Šimonek bol za svoju činnosť odmenený dekanom Fakulty telesnej výchovy a športu (bronzová medaila FTVŠ UK v roku 1970). Jeho prácu ocenil aj Slovenský olympijský a športový výbor – v roku 2002 sa stal držiteľom Výročnej trofeje Medzinárodného olympijského výboru Šport a zdravý životný štýl a v roku 2004 bol ocenený vyznamenaním Strieborné kruhy Slovenského olympijského výboru.